Monika Drápalová je česká dizajnérka, ktorá počas svojej kariéry prezentovala svoju prácu
v Európe, Amerike a Ázii a predala svoje diela do mnohých krajín sveta. Je vôbec prvou Češkou, ktorej sa podarilo vytvoriť vlastnú kolekciu Haute Couture v Paríži, keď  viedla značku Karloff Couture Paris ako módna riaditeľka. Je držiteľkou mnohých medzinárodných a českých ocenení (napr. módny návrhár roka Czech Grand Design 2008 a 2013, Grand dizajnér roka 2013 ad.). Navrhla tiež kostýmy pre film Amerika, pre niekoľko divadelných predstavení a jej práce nájdete v kolekciách Umeleckopriemyselného múzea v Prahe. Monika v súčasnosti zažíva jednu z najrušnejších období v jej živote.

Je šanca, že sa to po pár mesiacoch upokojí?
Práve, že nie. Ja to skôr riešim tak, že si potom viac vyberám na čo sa sústrediť. Pretože inak už človek nie je sám v komforte, nestíha veci robiť, doťahovať, využiť a užiť si ich.
Prezentovať ich a zdieľať. Na sociálne siete už vôbec nezostáva čas. A potom mi ľudia hovoria: „My ťa nikde nevidíme, čo stále robíš?“ A ja im hovorím: „Som úplne najvyťaženejšia, čo som kedy bola, a vy nič neviete?“ Nemám čas na propagáciu, aby bolo vidieť, čo človek robí.
 

Takže propagáciu si robíš sama?
Robím takú propagáciu samospádom. Odjakživa. Vlastne spolieham na to, že sa okolo módy všetci poznáme, takže si ma štylisti vyhľadávajú sami. Propagácia ide viac menej sama. Nikdy som nemala pocit, že sa na ňu musím sústrediť. Teraz sa situácia mení virtuálnymi propagáciami (smiech) a musím povedať, že ma to trochu stresuje, pretože nie som ten typ, čo by mal potrebu každý deň niekomu niečo oznamovať a trochu ma to obťažuje.

Ruší to sústredenie na tvoju tvorbu?
Áno, presne tak. Väčšinou chcem totiž zdieľať niečo, čo má význam. Nechcem zdieľať niečo
banálneho. Informácií je všade veľa a ľudí to zaťažuje. Snažím sa to robiť iba keď cítim
potrebu oznámiť výsledok.

So zahltením informáciami a prístrojmi súvisí kolekcia, ktorú si pripravila pre tohtoročnú
Prague Fashion Week. Je to pre teba osobne veľmi aktuálna téma?
Áno, myslím, že trend je jasný. Veľa sa venujem vývoju a tomu, kam móda do budúcna
smeruje, akou cestou ľudia idú. Z toho potom dedukujem, čo potrebujú, k čomu tiahnu a týmto
spôsobom odhadujem trendy dopredu. Väčšinou robím kolekcie rok alebo dva vopred a to
téma potom spravidla „dôjde“. Je to vždy experiment s neistým výsledkom. Musím povedať,
že sa toho ale nebojím (smeje sa). Za roky, čo to takto robím, zisťujem, že to je dobre a
že si to musím uchovať. Pretože, keď sa človek zameria len na komerciu, tak už nič
nevymyslí. Ja mám vždy nejaký silný pocit, tak sa ho snažím vyjadriť. Potom sa na to
pozerám spätne a hovorím si: „Prečo som to urobila?“ Sú tam nápady, ktoré napríklad nie sú
všetky komerčné, to sama dobre viem, ale dá sa z nich vytiahnuť niečo, čo sa neskôr
v komerčnej móde objaví. Takže napríklad teraz som použila pyžamá a kabáty, pocit domova a
romantickej histórie. A nie som na pochybách.

Ako by si to nazvala?
Ako umeleckú víziu.

Keď sa ktokoľvek pozrie na tvoju kariéru, tak si môže byť istý, že ti umelecká vízia
funguje spoľahlivo.
Móda je veľmi zložitá a náročná oblasť pre ľudí, ktorí nemajú túto „napojenú“ nadstavbu.
Preto to u nás v odeve viazne. Pretože obchodník sa do toho bojí ísť, nechápe, prečo toto
áno, ale toto nie. Ľudia vo Francúzsku a Taliansku majú umenie a kultúru oveľa lepšie zažité a cťou
umelcov. Pracovala som vo Francúzsku, takže to môžem porovnať. Bola som tam šesť rokov a úplne
mi to zmenilo život. Keď som vyštudovala školu v Čechách a robila som svoje veci, tak som
nevedela či to robím dobre. Ale potom som išla do Francúzska, a to bol obrovský boom
hore. Oni to cítili, rešpektovali, uznávali a dávali mi to najavo. Veľa mi stúpla
sebadôvera, overila som si, že viem odhadnúť trendy. A, keď som sa vrátila sem, tak
s tým musím bojovať zase, ale nechcem si vziať to sebavedomie, že, keď človek niečo cíti, tak
by to zrejme mohlo fungovať.

Pravidelne lietaš do Paríža na veľtrh Première Vision, kde si vyberáš látky. Čím je pre teba výnimočný?
Určite v tom, že sa tam stretávajú výrobcovia látok z celého sveta a je to skutočne „première
vision“ - trendy v materiáloch videné po prvýkrát. Funguje to aj takým inšpiratívnym spôsobom - sú tam filmy, inštalácie, úplne to milujem. Dodávatelia sú tam od bavlny, vlny až po všetky spektrum látok. A vždy je tam aj nová farebná paleta a atmosféra kolekcií. Tam väčšinou "pričuchnem" k atmosfére nasledujúcej sezóny (usmieva sa).

Veľa experimentuješ s novými materiálmi. Zároveň ich vždy kombinuješ s osvedčenými materiálmi, ktoré majú hodnotu a kvalitu. Existuje teraz nejaký materiál alebo technológia,
ktoré skúmaš vo svojej tvorbe?
V novej kolekcii som sa vrátil k pôvodným materiálom, pretože som tri predchádzajúce roky pracovala na výskume technológií, materiálov, lepenia švov a všetkých nových technológií. A keď niečo tak veľa preskúmavam, tak mám potom chuť na úplný protipól. Tým, že som technológiu skúšala, mi potom niektoré veci pripadali také odľudštené, budúcnosť sa mi javila až strašidelne. Zrazu prestávala byť ľudská. Je to všetko také moc z hlavy – vymyslené, dotiahnuté, ale chýba tomu to, čo má človek rád. Nejaký príjemný materiál, čo prirastie k srdcu. Rovnako všetci ľudia tiahnu k prírode. Keď zrazu medzi tými novými materiálmi vidíš niečo babičkovské, staré, tak cítiš silnú emóciu. Vždy sa snažím to harmonizovať, aby som neupadla do jedného extrému a aby som zohľadnila to, že síce pracujem s minulosťou, ale robím budúcnosť. Aby som prepojila oba vplyvy.

Teraz si teda užívaš iba tradičné materiály?
Áno, veľmi ma zaujal trend divokosti. Pre ľudí sa stáva atraktívna prostota, často jazdí na dovolenku, kde nemajú všetky luxusy našej civilizácie, ale tešia sa na jednoduchšie podmienky,
do stanu, do obytného vozidla, ... Len s pár vecami. Trend je minimalizovať veci. Ľudia sa pozerajú na
to, aby im veci slúžili a boli príjemné. Pri materiáloch je zaujímavé, že prírodné materiály
starnú, ale technologické materiály sa musia zničiť, alebo zrecyklovať. Nikdy neuvidíš krásu
technologickej veci, ako sa mení. Ale rozpad bavlny je krásny vždy, má svoju patinu, mení
sa. Napríklad džínsy získavajú časom charakter, ako človek. To technologická vec nemá. Je
vymyslená, umelá a až veľmi dokonalá. V novej kolekcii mám na kabáty použitú naozaj
surovú vlnu, je taká trochu chlpatá a trochu hrubá. Páčilo sa mi to v kontraste
k pyžamkám pod ním z bavlnky a z hodvábu. To príjemné máš na tele a kabát ťa chráni ako
obal proti vonkajšiemu svetu.

Svoj ateliér si založila v roku 1998, potom si mala ateliér v Lyone, butik v Paríži, teraz máš ateliér v Pragovciach, aké to je?
To je stále v premene. Ja mám stále pocit, že som na začiatku. Hľadám svoje miesto a ako to celé má fungovať. Pre mňa nie je jednoduché byť na jednom mieste, preto som nikdy svoj ateliér neviedla ako miesto, kam chodia zákazníčky. Je to moje tvorivé miesto, kde mám kolekcie a svoj priestor na tvorbu a nikdy som to nemala spojené s priamym predajom. A teraz, čo mám ateliér v Pragovciach, sa to vyhrotilo, pretože to miesto je charakteristické - až punkové – a tam sa to s módou, pri ktorej človek očakáva servis, veľmi nestretáva. Tým pádom tam chodia len ľudia, ktorí móde rozumejú, ocenia originalitu toho priestoru a kontrast. Pragovka
má kúzlo starého industriálu so špecifickou romantikou, ktorá je pre mňa veľmi inšpiratívna. Zamilovala som si to tam. Pripomína mi to atmosféru UMPRUM a vtedajšiu priestory, kde je tvorivý chaos a na čo pozeráš, z toho môže niečo vzniknúť.

Čo by mohli podľa teba Česi urobiť pre to, aby sa obliekali lepšie v každodennom živote?
Je to veľa o vlastnom duchovnom vývoji každého človeka, musíš jednoducho nájsť sám seba. Človek musí nájsť, kto je, čo chce vyjadrovať a s čím súznie. Svojim výrazom potom bude priťahovať ľudí, ktorí sú podobní. Stačí začať nosiť oblečenie určitej skupiny ľudí a vieš, že ťa to ovplyvní. Oblečenie má zásadný účinok. Je veľa ľudí, ktorí sa na niečo hrajú a nie sú tým, za koho sa vydávajú. Ale to sa pozná, maska sa odhalí. Myslím, že je to veľa o „sebavedomí“ a hraní sa. V Čechách sa móda berie veľmi vážne, ale myslím, že tak vážna nie je. Ľudia uvažujú, aby si nevzali na seba niečo, čo je podľa iných „mimo“, „moc“ alebo „málo“, ale stále je to veľmi ustrašené. Nikto nemá sebavedomie, aby povedal: „Toto je moje, toto som ja a je to.“ Koľko takých ľudí poznáme? Ale keď potom niekoho takého stretneme na ulici, tak si povieme: „Teda, ten je úžasný!“ Ale niekto iný zase toho človeka zavrhne. Ľudia veľmi posudzujú, malo by sa to brať ľahšie.

Čo ti na súčasnom fashion priemysle vadí?
Vadí mi samozrejme to, ako sa stráca pojem o realite o uskutočnení nejakej veci. Mám pocit, že všetci sú tak rýchli a vo všetkom chcú byť tak super inovatívne a stále dokazovať niečo nové, že nie je čas na dotiahnutie toho výrobku do kvality. S tým sa stretávajú všetky odevné firmy. Svetové značky, ktoré robia globálnu sieť, vyrábajú každý mesiac novú kolekciu, ale normálna odevná značka to nemôže nikdy stihnúť, je to nemožné. Než kolekcia vznikne, predchádza tomu dlhý reťazec práce. Takže si myslím, že sa z toho stáva taký umelý
svet, pri ktorom už nikto ani nevie, ako funguje, ale každý sa stále pýta: „Tak čo máš
nového, kde to máš a čo predávaš?“ Nech si skúsi ušiť kolekciu dvakrát do roka a hlavne zaistiť
a zafinancovať výrobu. Rýchlosť módy sa stále zrýchľuje a sú na to rôzne reakcie.
Napríklad sa rušia sezóny, sú kapsule, každá firma teraz robí kapsule a na druhej strane sú
odporcovia ako napríklad slow fashion. Je veľa prúdov, ktoré teraz bežia módou.

A čo je na tých prúdoch pre teba pozitívne?
Asi to, že je to pestrejšie. Ponuka sa rozširuje a každý môže byť individualita, ktorá si robí, čo chce a nosí, čo chce. Vytratili sa pravidlá. Niekto sa v tom môže stratiť a niekto
iný zase nájsť. To je na tom pre mňa zaujímavé.

Keď pripravuješ novú kolekciu, aká fáza tohto procesu je pre teba najdôležitejšia?
Najdôležitejší a najzaujímavejší je začiatok. Ten mi potom dáva silu to celé urobiť. Naraz ma musí niečo ohromiť a potom hľadám, ako to vyjadriť. U mňa je to často spojené s hudbou. Väčšinou mi v hlave vzniká prehliadková kolekcia, vidím ju – novú osobu, svetlá, hudbu,… všetko. Keď tvorím svoje veci, tak si ich vôbec nekreslím. Nechávam to voľne prúdiť - beriem do rúk rovno látky, prikladám ich na pannu a to ma vedie k ďalšej látke a k ďalšiemu nápadu. Podľa toho, ako je to dlhý proces, tak potom uhýba do podskupín (smeje sa). Nie som konceptualista, pritom veľmi obdivujem charakteristických tvorcov, ktorí si držia stále svoju líniu a inovujú ju. Ja by som nevedela, čo s tým mám robiť. Môj motor je ten silný pocit. Potom hľadám, ako ho vyjadriť.

V rozhovore aj vo svojej najnovšej kolekcii sa venuješ téme zahltenia informáciami. Ako relaxuješ od všetkých aktivít a informácií?
Ja to veľmi neviem. Vždy si poviem, že budem mať voľno, a keď ho mám, tak ma to rozhodí. Zrazu zistím, že si to neviem užiť. Som zvyknutá na určitý režim výdaja energie, takže si musím strážiť, aby som odpočívala pravidelne. Keď mám voľno, tak snívam. To je môj najväčší relax. Keď necítim žiadne tlaky - som totiž veľmi zodpovedný človek a akonáhle na mňa niekto vyvinie tlak, že mám niečo urobiť, tak pokiaľ to neurobím, tak ho stále cítim. A mám deti, takže to mám samozrejme stále (smeje sa). Ale keď mám treba
pol dňa, keď nič nemusím, tak mám rada, keď si môžem napustiť vaňu a zasnívať sa. Potom sa úplne "uvoľním", čas plynie a ja v sebe hľadám nové pocity. Taký pasívny odpočinok s čistou hlavou (usmieva sa).