Ako sa táto vaša spoločná životná cesta lod’ou začala?
M: Tomáš sníval o jachtárstve, ale ja som sa týmto smerom nikdy neorientovala. Keď sme sa dali dokopy, vzal ma na náročný kurz, kde bola päť dní nepríjemná búrka. Túto dovolenku som prijala ako štandard do budúcnosti. Dobre sme sa tam spoznali a zistili sme, čo môžeme jeden od druhého očakávať. Mňa navyše baví organizovanie všetkého možného, a tak sa venujem komunikácii s ľuďmi pri príprave expedícií a prednášok pre verejnosť. Sme partnermi na lodi aj v živote a baví nás to prepájať.

Tomáš, ste dobrodruh? Koľko času trávite na lodi?
T: V istom zmysle áno. Inak by som určite sám nepreplával Atlantik. Na lodi som obyčajne trávil 4 až 5 mesiacov z roka. Najdlhšia cesta, ktorú som absolvoval, trvala šesť mesiacov, z toho 3 mesiace sme
strávili spolu v Karibiku. Ja som tam doplával s posádkou, Martina so synom za nami priletela na Barbados a potom sme sa spoločne plavili na Bermudy. Odtiaľ všetci odleteli a ja som sa sám plavil z Bermúd na Azorské ostrovy.

Čo vám jachtárstvo dáva?
M: Človek sa dostane na hranicu svojej lenivosti, kde by v bežnom živote ďalej už nešiel. Ale na lodi
jednoducho musí. Takže posúvate svoje vlastné hranice. Dobre spoznáte seba aj ostatných. Nastávajú tu silné interakcie, čo je pre mňa veľký prínos. Tiež sa učím žiť v prítomnom okamihu.

T: Loď mi dáva slobodu, relaxáciu a možnosť podeliť sa o svoje zážitky s ľuďmi, ktorí sa pridajú k mojej expedícii. Posádku si dôkladne vyberáme. So záujemcami sa dohodnem na stretnutí, kde sa spoznáme, a potom si povieme, či chceme plávať spolu.

Čo vám jachtárstvo, naopak, berie ?
T: Zaberá mi čas, ktorý by som mohol venovať svojej firme. Kedysi som bol dosť veľký workoholik, po revolúcii
som začal podnikať s elektronikou. Odvtedy je to rýchly beh a časy sa komplikujú. Myslím, že loď mi v mnohých smeroch nespočetnekrát zachránila život, pretože len tam vypnem a vyčistím si hlavu.

Kde se vám na lodi naozaj páčilo?
M: Takých miest je viac. Máme radi teplé moria, pretože sa radi potápame, takže by som spomenula
južný Karibik. Tobago, Tobago Case, tam narazíte na úžasne rozmanitý život a množstvo koralových útesov. Na druhej strane je úžasné aj Nórsko. Ostrovčeky pozdĺž západného brehu, kam sa inak než loďou nedostanete, vás chytia za srdce. Síce to nie je práve na kúpanie, ale príroda okolo vás je fascinujúca.. 

T: Páčia sa mi menej obývané miesta, kde mám možnosť zažiť dobrodružstvo v zmysle spolužitia
s prírodou, s prírodnými živlami, nepriazňou počasia a možno aj s búrkou. Ale aj to má dve stránky. Cítim sa slobodný a môžem si – v úvodzovkách – robiť, čo chcem, ale zároveň som odkázaný sám na seba a so všetkým si musím poradiť sám.

Kedy ste prvýkrát vyplávali aj s malou dcérkou?
T: Dcéra mala rok a niekoľko mesiacov, keď sme sa plavili z Talianska na ostrov Ponza. Prvé
dva dni sme ju zvykali na plachty počas maximálne dvojhodinových ciest a na tretí deň sme vyplávali. Trasa bola dlhá asi 60 míľ, trvá to asi 12 – 14 hodín. Plávali sme v noci, aby Rebeka spala. Martina bola s dcérou v podpalubí a ja som bol na zmene s malým Tomáškom. S ním som po prvýkrát vyplával, keď mal dva mesiace, a bol veľmi spokojný.

M: Najlepšie je začať s jachtárstvomuž s bábätkami. Ako rastú, stáva sa bežnou súčasťou ich života. Neskôr
sme s deťmi oboplávali Sardíniu a to už bola naozaj pohodová rodinná plavba. Akurát bol práve silnejší vietor, asi 20 uzlov, a voda nám pri kúpaní odnášala dcéru pomerne rýchlo preč od lode. To musel Tomáš
veľmi rýchlo zasiahnuť (smiech).

Ako ste to zvládli vy po prvýkrát na mori s takým malým dieťaťom?
M: Bolo to veľmi ťažké a opäť sa potvrdilo pravidlo, že čím väčší strach má rodič, tým divokejšie je dieťa. Mala som pocit, že musím mať oči všade, ale na druhej strane som veľa vecí delegovala na malého Tomáška. Videla som, že túži byť na palube s otcom, a tak ma zastúpil a ja som sa venovala Rebeke.

Dnes dcéra veľmi vzhliada k bratovi, takže už minulý rok ťahala laná.

T: Bez ohľadu na vek detí je vždy dobré im rozdeliť úlohy, ktoré ich nadchnú. Majú pocit, že prispejú k priebehu plavby.

Beriete svoje deti vždy a všade so sebou? Určite sú miesta, ktoré nie sú práve bezpečné.
T: Ja ich vezmem všade, kam pôjdem ja. Problematické je to teraz v okolí Venezuely, ale aj tak tam budeme musieť ísť, pretože sa potrebujeme dostať do Južnej Ameriky.

M: Veľmi náročný bol Karibik. Tam sa nebojíme mora ani vetra, ale skôr ľudí a pirátstva. Len čo vystúpite
na breh, domorodci stoja pri vás s natiahnutou rukou. Sú zvyknutí dostávať peniaze za úplné maličkosti a nechcú málo. Musíte si dávať pozor, aby vás neprepadli a neokradli.

T: Na lodi sa nám to zatiaľ našťastie nestalo, väčšinou išlo len o malé konflikty. Napríklad nám pri
priväzovaní člna povedali, že neplatíme za to, že nám pomôžu sa priviazať, ale za to, že tam tá loď bude aj po našom návrate. Na ostrove Svätá Lucia nám účtovali poplatok za kotvenie 2×. Tam je
bežné, že keď nemáte doklad, máte smolu. Mňa okradli v mongolskom Ulánbátare na ulici, so synom v krosne. Ale naozajstný problém sme mali v zátoke Wallilabou pri karibskom ostrove Sv. Vincent, kde sa natáčali Piráti z Karibiku. Mesiac po našej návšteve sa objavila správa, že tam prepadli loď a podrezali kapitána.

M: Naopak, balzamom na nervy je Nórsko a severské krajiny vo všeobecnosti. Tam prídete do prístavu, kde nikto nie je. Musíte sa vedieť vyviazať alebo chytiť mooring, ale na brehu je už len tabuľka s cenou za meter lode. Sami si vypočítate cenu a vypíšete papier. Vložíte ho spolu s peniazmi do poštovej schránky a je to.

Na čo si musíte pri jachtingu s deťmi dávať pozor? Čo ak ochorejú ?
M: Musíme dávať pozor, aby deti z lode nevyskočili (smiech). Keď dcéra vidí vodu, chce sa kúpať. Inak majú na sebe počas celej plavby vesty a na palube sú tiež pripútané na harness, aby nám zostali v lodi. Dbáme predovšetkým na prevenciu. Zdravotné problémy sa snažíme riešiť najmä bylinkami a dbáme aj na pitný režim.

Kedy sa deti naučili plávať? Vedia sa potápať? Šnorchlovať?
T: Tomáško šnorchloval ešte skôr, ako vedel plávať, to bol ešte vo vestičke, keď som ho vzal na chrbát a plával s ním, zatiaľ čo sa syn pozeral pod vodou na rybičky. Plávať sa naučil asi ako trojročný, a keď mal asi štyri roky, plával už naozaj dobre.

M: S dcérou chodím plávať od jej narodenia, pretože je veľmi aktívna, a čakáme, kedy počas plavby naozaj
skočí do vody. Takže pre tieto prípady potrebujeme, aby sa už aspoň chvíľku udržala nad vodou.

Ako syn zvláda domácu výučbu?
T: Keď sme sa plavili do Nórska, uvoľnili sme syna na mesiac zo školy, ktorú sme vyberali tak, aby náš životný štýl nebol problém. Takže vyučujeme na lodi podľa aktuálnych podmienok.

M: Ak sú práve veľké vlny, samozrejme, nenútime Tomáška, aby sedel v podpalubí nad učením, ale keď sa naskytne príležitosť, učíme sa spolu.

Mali ste niekedy partnerskú ponorkovú chorobu? Ako ju riešite?
M: To nebýva nič zásadné. Ide skôr o nepochopenie situácie, keď si niektoré veci beriem veľmi osobne,
takže sa urazím. Navyše, Tomáš nie je typ človeka, ktorý by za mnou prišiel a snažil sa mi to vysvetliť a presvedčiť ma. On sa odpojí a nechá ma v tom.

T: No áno, pretože musím nechať emócie vyprchať a potom sa k tomu môžeme vrátiť, aby tá diskusia
k niečomu viedla (smiech). Ide o to, že z lode nevystúpite, čo je pre psychiku skvelá škola. Aj preto som pred dvoma rokmi začal organizovať plavby spojené s osobným rozvojom a meditáciami. Loď vás vyvedie z vašej komfortnej zóny, dosiahnete svoje limity a práve tam sa vám otvára cesta k tomu, aby ste sa o sebe niečo dozvedeli a mohli sa posunúť ďalej. Zaraďujem aj priestor na to, aby ste sa podelili o svoje myšlienky. Spoločne si sadneme a každý môže slobodne povedať čokoľvek. Vrátane kritiky kohokoľvek z posádky, aby sa vyčistil vzduch, skôr ako sa naozaj vyskytne problém.

O aké plavby je najväčší záujem?
T: O adrenalín, výzvu, dobrodružstvo a zážitky. Tento rok preplávať Biskajský záliv, ktorý je povestný
búrlivým počasím a ťažkými podmienkami.

Kam sa ešte chcetet pozrieť a čo by ste chceli zažiť??
T: Keď som sa učil jachtárstvo, lákalo ma, pochopiteľne, skúsiť, čo
všetko vydržím. To naplnilo moje adrenalínové túžby. Ale teraz sa mi už do toho dobrovoľne nechce, viem, že to dám, a to mi stačí. Chceme preskúmať odľahlejšie časti sveta, láka nás Tichomorie, Polynézia, atoly. Chceme skúsiť aj okolo Hornu alebo cez Magalhãesov prieliv do Patagónie pozrieť tučniaky a potom sa plaviť do Tichého oceánu a možno aj na Nový Zéland.

Tomáš, vy sa zaoberáte osobným rozvojom, pomáha vám to aj pri plavbe? Zvyknete pocit’ovat stresu?
T: V prvom rade nechcem ani ja zomrieť (smiech) a mám aj zodpovednosť za ostatných, takže sa tým často zaoberám. Osobnému rozvoju a práci s emóciami sa venujem takmer 15 rokov. Strach sa ma v pracovnom živote kedysi neuveriteľne zmocňoval, teraz ho beriem skôr ako poradcu. Zanalyzujem ho a snažím sa byť pozorný a racionálny. Strach nie je zlý, naopak, keď mi na lodi niekto povie, že sa nebojí, zrejme si neuvedomuje situáciu.

Stalo sa niekedy, že niekto na expedícii spanikáril?
T: Zatiaľ sa nestalo, že by spanikárili všetci. Vždy sa tam nájde niekto, kto je schopný kormidlovať. Skôr sa stáva, že sa niekto dostane do úzkostného stavu, keď má pocit, že v posádke nemôže fungovať. To ako kapitán nesmiem dovoliť, pretože viem, že ho je, naopak, potrebné zapojiť do všetkých činností. Keď je pokojný kapitán, je pokojná aj posádka.

Čo sa dá robit’, ked’ niekto zal’ahne s morskou chorobou?
T: To sa stáva na každej plavbe. U detí je super, že sa vyvracajú a sú v pohode, ale to my dospelí nechceme, a tak to v sebe držíme a o to horšie nám je. Vždy rovno hovorím, nech s tým nikto nebojuje. Telo sa potom prispôsobí. Dôležité je tiež vyplávať oddýchnutí.

M: Najmä psychika funguje neuveriteľne. Keď idem na loď s akýmkoľvek strachom alebo riešim problém, ktorý možno ani nesúvisí s plavbou, vždy je mi zle. Vo veľkej miere je to aj o pitnom režime, oddychu a jedle. Ideálne je tiež stáť pri kormidle a zamestnať si myseľ.

Ako by ste opísali pocity, ked’ sa už chcete vrátit’ na lod’?
T: Moja potreba byť na lodi je trvalá, takže by som na nej najradšej býval.

M: Hneď ako sa človek dostane na loď, neuveriteľne sa upokojí. Napríklad ja by som potrebovala byť
na lodi častejšie, pretože pre mňa sú Praha a jej neustály zhon veľmi náročné. Preto potrebujem občas utiecť a dať sa dokopy, aby so mnou ostatní mohli vydržať. Nemusím sa plaviť 30 dní v kuse, zdolávať vlny a prekonávať prírodné živly ako Tomáš. Hoci ani on už nevyhľadáva toľko adrenalínu a našiel si cestu k pokojným rodinným plavbám. Teraz sú to skôr expedície a prieskum a to ma baví viac.

Jachtárstvo si vyžaduje špecifické oblečenie. Čo je súčast’ou vašej základnej výbavy?
T: Záleží na tom, kam sa ide. Plavky (smiech). Pre mňa neoprén, ak by som sa musel s prístrojom ponoriť pod loď. Potom je potrebné mať funkčné vrstvy, termobielizeň. Všetko musí byť odolné proti vetru a pripravené na poriadne dávky vody. Kvalitná bunda je základ. Pokrývka hlavy aj do teplých oblastí. Nosím aj nákrčníky a roláky.

Čo by ste chceli, aby zaznelo v rozhovore?
T: Jachtárstvo je dôležitou súčasťou môjho života, aby som sa cítil naplnený. Zážitky na otvorenom mori menia spôsob, akým funguje naša myseľ, a dávajú nám šancu nájsť svoju vlastnú cestu a zistiť, čo je pre nás v živote dôležité. A preto by som bol rád, aby sa čitatelia dozvedeli, že sa k nám môžu na niektorej
z expedícií pridať.

M: A pokojne sa môžu ozvať aj ľudia, ktorých by plavba lákala, ale si z našej ponuky nevyberú. Radi by sme začali organizovať viac rodinných plavieb, preto hľadáme partnerov. Je to vec dohody a nie je problém vymyslieť individuálnu plavbu na mieru.

Všetky dôležité informácie nájdete na našej webovej stránke tomaskudela.cz, kde nájdete aj reportáže a filmy z predchádzajúcich expedícií.

                                    Foto: ArchÍv Tomáš KůdelA, VERMONT ArchÍv

ROZHOVORY