Violončelistka Terezie Kovalová je živel. Len tak ju neprehliadnete, nielen vďaka dlhým svetlým vlasom. Keď začne rozprávať, ľudia okolo nej spomaľujú a počúvajú. Stíha toho totiž toľko, že by to stačilo na niekoľko životov. A tak je jedno, či práve rozpráva o hud­be, modelingu, zbieraní japonských mečov alebo napríklad o svo­jej geekovskej vášni pre sci-fi, fantasy a komiksy. Navyše si nedá­va servítku pred ústa a rada hovorí veci na rovinu. Neznamená to však, že by strieľala odpovede od boku. Naopak, často nad nimi dlho premýšľa. Nerada hovorí o svojich snoch, skôr o tom, kým chce byť. „Dobrým profesionálom a šťastným človekom, ktorý neubližu­je svojmu okoliu,“ hovorí v rozhovore pre VERMONT VIEW.

Hudba vypĺňa veľkú časť vášho života. Ale sú niekedy aj chví­le, keď túžite po úplnom tichu?      
Asi nejaké také sú, lenže mám v hlave rádio a to ide stále. Takže aj keď je ticho, v hlave mi hrajú pesničky, ktoré ma zaujali. Teraz v nej mám napríklad „Santa‘s coming for us“ od austrálskej speváčky Sii (začína si pospevovať).

Prepájate rôzne hudobné svety a preskakujete medzi nimi. Je v tom túžba uniknúť nejakej škatuľke?Nepovedala by som, že to je snaha nezapadnúť do škatuľky. Skôr je to moja vnútorná túžba robiť veci, ku ktorým by som sa normál­ne nedostala. A navyše je to aj skvelá zábava. Baví ma spoznávať nové prostredia, nové štýly, tvoriť s ostatnými ľuďmi. Ohromne ma bavilo napríklad divadelné predstavenie s bratmi Jiřím a Ot­tom Bubeníčkovými. Tvorili sme ho za pochodu a hudba, ktorú som preň napísala, vznikala v Drážďanoch, kde Jiří pôsobí a kde sa všetko aj nacvičovalo. Prepájanie rôznych svetov dáva zmysel a funguje, v súčasnosti sa prepája veľa rôznych médií a formátov. Je fajn, že sa do toho môžem tiež zapojiť.

Čo pre vás vôbec znamená hudba?
Hudba je geniálna, pretože je to univerzálny jazyk. Ľudia môžu hovoriť harmóniou a zároveň harmóniu neovládať. Vďaka hudbe môžem komunikovať s ľuďmi, ktorí ju neštudovali a napríklad ani nepoznajú noty.

Ako ste sa k hudbe dostali a prečo ste si vybrali práve violon­čelo?
Mamička je riaditeľka základnej umeleckej školy, takže som mala k hudbe vždy blízko. Ako päťročná som začala hrať na klavíri, ale keď som sa – vzhľadom na to, aká som muzikálna – neposúvala tak rýchlo, ako by som sa mala, začali naši premýšľať, kde by mohol byť „zakopaný pes“. Voľba mojej mamičky padla na violončelo, pretože to nie je až taký frekventovaný nástroj. Mamička si na­pokon prešla podobným vývojom, pôvodne totiž chcela študovať klavír, ale stará mama vyhlásila, že klaviristov je strašne veľa a že by si mala vybrať niečo iné – a tak vyštudovala klarinet. Hoci je vynikajúca klaviristka, papier má na iný nástroj.

Slávni violončelisti sú väčšinou muži, žien je medzi nimi ako šafra­nu. Je to pre fyzickú náročnosť ná­stroja?Sila je určite potrebná, violončelo pred­sa len niečo váži, musíte ho nosiť a vô­bec je potrebné mať kondíciu, aby ste mohli hrať. Inak je to však ako čokoľvek iné, čo chcete robiť na vrcholovej úrov­ni. Keď sa chcete venovať violončelu naplno, musíte počítať s tým, že prídu určité komplikácie – napríklad bolesti chrbta. S tými mám sama veľký prob­lém, takže musím veľa cvičiť a chodiť na fyzioterapiu. Hneď ako prestanem chodiť, vidieť to. Dôležitý je aj mentál­ny tréning – nesmiete sa dať strhnúť k zemi myšlienkou, že je to náročné po­volanie za málo peňazí. Bohužiaľ, také už umenie väčšinou je.

Už ste hovorili, ako ste sa dostali k hudbe. Ale ako ste prenikli do mo­delingu?
To malo dve fázy. Ako šestnásťročnú ma objavil vyhľadávač talentov, ale doplatila som vtedy na to, že som už vyzerala ako dospelá žena, čo u šest­násťročných modeliek nie je úplne ideálne. Chceli, aby som schudla, vyrástla, aby som si nechala narásť vlasy. Po dvoch rokoch som z agentú­ry odišla bez toho, aby som nafotila jedinú fotku. Potom som sa na mode­ling vykašľala, až po pár rokoch ma zaregistrovala moja súčasná agentúra a lákala ma späť. Mala som jediné že­lanie – aby som nemusela chudnúť. Je to spojené aj s tou kondíciou, o ktorej sme hovorili. Jednoducho musím mať silu, aby som to utiahla a uhrala. Pri­stúpili na to a som spokojná. Občas niečo nafotím, ale nie je to modeling v pravom zmysle slova, pretože stále niekde lietam a cestujem. Keďže som vyťažená hudbou, málokedy sa podarí nejaký termín trafiť. Ale keď sa to po­darí, je to super. Hrozne ma to baví.

Dá sa modelingový svet nejako po­rovnať s tým hudobným?
V oboch, zdá sa, veľmi záleží na tom, ako človek vyzerá, hoci by to tak v hud­be, samozrejme, byť nemalo. V oboch je dôležitý profesionálny prístup, inak to nemôže fungovať. A spája ich aj to, že si v dnešnej dobe každý myslí, že môže byť muzikantom alebo modelkou. Vďaka sociálnym sieťam dostávajú na verejnosti priestor aj ľudia, ktorí by náročným sitom inak neprešli. Nemusí to byť zlé, ale často na seba strhávajú mimoriadnu pozornosť ľudia, ktorí si to nezaslúžia, pretože iní sú šikovnejší a talentovanejší.

Hovoríte napríklad o youtuberoch?
Tí vedia niečo povedať a pritom sa na­točiť. Áno, aj to je umenie, ale pre mňa ako pre človeka, ktorý sa venuje hudbe 20 rokov, prakticky celý svoj život, a kon­štantne na tom maká, tak pre mňa je to skoro až urážka. Mrzí ma, že nie sú viac vidieť ľudia, ktorí majú nejaké zásluhy – vedci alebo učitelia, tí naozaj vytvárajú hodnotu, ktorá po nich zostane.

Ako vyzerá váš diár?
Mám ho plný zhruba na pol roka do­predu.

Napadá mi, či máte nejaký tajný re­cept, ako predlžovať dni?
Bohužiaľ, žiadny nemám. Skôr by som potrebovala recept, aby som nedráž­dila svoje okolie tým, aká som nedo­stihnuteľná. Trpia tým medziľudské aj partnerské vzťahy. A tiež – ale to je moje dobrovoľné rozhodnutie – prak­ticky vôbec nechodím von. Žiadne ve­čierky, žiadne pijatiky. Raz za pol roka sa niekde objavím, ale čoskoro idem domov, pretože mám v ďalších dňoch nejaký program.

Keď odpočívate, čo robíte?
Môj ideálny voľný deň sa začína poc­tivým spánkom, napríklad do jedenás­tej, pretože som sova. Po prebudení si urobím veľký brunch, zájdem von so psom, zaplávam si alebo si vyjdem do prírody, aby som si prečistila hla­vu. Večer idem do kina alebo divadla. A potom ešte ležím doma v župane a pozerám seriály.

Sci-fi, fantasy, Hviezdne vojny…?
No jasné, som geek. Vyrastala som v tom, pretože otecko je dinosaurus českého fandomu, ako jeden z jeho zakladateľov bol pri tom od začiatku, pašoval napríklad aj knižky z Poľska. Sci-fi, fantasy, komiksy, horory, to boli moje najlepšie rozprávky. Vždy som bola čudná – čítala som sci-fi, zaují­mala som sa o metalurgiu a zbierala som japonské meče. Pre rovesníkov som bola fakt bizarná, ale keď som prišla na con (stretnutie fanúšikov sci-fi – pozn. red.), tak to nikomu bizarné neprišlo. To bol môj svet.

Ako ste sa dostali k japonským me­čom?
Z geekovského sveta som k nim mala blízko. O metalurgiu som sa začala za­ujímať, keď som mala dvanásť alebo trinásť. Chodila som na sériu predná­šok o japonskej kultúre a úplne ma to pohltilo. Výroba mečov je umenie, nad ktorým zostáva rozum stáť – trvá straš­ne dlho takú krásnu vec vyrobiť, preto­že je potrebné vrstviť tisíc mikrovrstiev kalenej ocele. V Japonsku som, bohu­žial’, ešte nebola, ale láka ma to. Bolo by úžasné môcť sa pozrieť napríklad k nejakému majstrovi, bavilo by ma ohmatať si ich kultúru od čajového ob­radu až po tamojšie chrámy. Japonsko je postavené na úcte k tomu, čo človek robí, a to sa mi veľmi páči.

Už ste si stihli splniť veľa rôznych želaní, ostávajú vám ešte nejaké ne­splnené sny?
Tých ešte je! Ale nechcem ich ho­voriť nahlas. Nevyplatilo sa mi byť prí­liš konkrétna – človek si niečo želá, ale povie to trochu inak, teda sa to odohrá, ale odohrá sa to inak, než si pôvodne predstavoval. Na druhej strane mi aj nie celkom naplnené sny otvorili cesty k stretnutiam s ľuďmi, ktorí boli v mo­jom živote dôležití. Môj najväčší životný sen je byť šťastná a neubližovať svoj­mu okoliu. Chcem byť dobrým profe­sionálom, čo je celoživotný boj. Človek musí byť sebakritický, nesmie byť sám so sebou spokojný a musí na sebe stále pracovať.

V hlave mi stále niečo ide...

Koho odporúča...
V poslednom čase všade hovorím o Davidovi Stipkovi, pesničkárovi z Frýdka-Místka. Jeho pieseň Jericho sa ma vnútorne dosť dotkla. Na čes­kom nebi sa konečne objavil pesnič­kár, ktorý píše naozaj inteligentné, uvedomelé texty dospelého chlapa s rodinou, ktorý už má všeličo za se­bou. Toho by som určite odporučila.

Čo počúva v aute...
Baví ma napríklad Sia. Dosť teraz po­čúvam veci, ktoré sama robím, aby som bola pri koncertoch pokojná – ta­kže 8 hláv šialenstva od Vladivojny La Chia, Zviera menom Jeseň alebo The Solipsist od Borisa Carloffa.